Občianske združenie PreDys

Úvodná stránka
Na predošlú stránku
Občianske združenie PreDys
Definícia ADHD
Obraz ĽMD
Hyperaktívne deti
Psychický a sociálny vývoj
Čo pomáha a škodí deťom
Aby sme ich lepšie chápali
Poruchy učenia
Príčiny
Prečo deti neprospievajú?
Zaujímavé publikácie
Podpora rodičom a učiteľom
Aj také veci sa stávajú ...
 

Anketa:

    

Kontakt:
 predys@centrum.sk
Počet návštev:


 


Učenie nemusí byť mučenie

               „Aké vlastnosti musia mať rodičia, aby dokázali zvládnuť starostlivosť o dieťa, ktoré má špeciálne potreby? Niečo ako šikovnosť žongléra, predvídavosť veštca, porozumenie psychológa, znalosti lekára, takt diplomata, a to všetko umocnené železnou vôľou“, uvádza anglická publicistka Susan Kerrová. Ako matka dieťaťa s postihnutím  sa venuje problematike rodičovstva a špeciálnej pedagogiky.

     Byť rodičom nie je jednoduché. Byť rodičom dieťaťa, ktoré má vyhranené potreby a vyžaduje si špeciálnu starostlivosť, je obzvlášť frustrujúce  a ťažké. Takýto rodič neustále naráža na komunikačné bariéry, aj bariéry v prístupe a postojoch okolia k jeho dieťaťu. Komunikácia so školou má často skôr podobu vyčerpávajúceho zápasu rodiča za tolerantný a individuálny prístup k jeho dieťaťu v škole, za akceptovanie odlišnosti, individuality dieťaťa, za inkluzívne vzdelávanie v škole namiesto  vyčleňovania dieťaťa  z bežného kolektívu.

     Inklúzia je presvedčenie, že ľudia pracujú a žijú v prostrediach, kde sa stretávajú s ľuďmi rôznych názorov, záujmov, vyznaní, rôzneho etnického pôvodu, s ľuďmi zdravými, chorými, postihnutými – a deti každého veku sa majú učiť v prostredí, ktoré sa čo najviac podobá ich budúcemu pracovnému a životnému prostrediu. Inkluzívne vzdelávanie nie je nič iné ako dobré vyučovanie. Znamená organizovať vyučovanie tak, aby sa rešpektovali potreby každého jednotlivého dieťaťa, čo umožňuje vyhovieť aj potrebám dieťaťa zdravotne znevýhodneného a zároveň zvyšuje kvalitu učenia všetkých detí. Inklúzia znamená dať každému dieťaťu to, čo práve potrebuje.

     Realita na našich školách je žiaľ, často taká, že mnohí učitelia nie sú ochotní akceptovať „inakosť“ dieťaťa. „Prečo by malo mať Vaše dieťa nejaké úľavy? Ja takto učím 15 rokov a nebudem na svojich spôsoboch nič meniť“. „Ako by som to vysvetlila ostatným deťom v triede?“, reagujú na požiadavky rodičov napriek tomu, že v posudku z pedagogicko-psychologickej poradne je odporúčanie zohľadňovať hendikepy dieťaťa. Školy zväčša riešia problémy s takýmto dieťaťom pre ne najjednoduchším spôsobom - pozývaním si rodičov na „pohovor“ s dôrazným upozornením: „Robte niečo s tým dieťaťom, inak...“ Učitelia nezriedka sústreďujú svoju energie radšej na spisovanie petícií namiereným proti dieťaťu a neustále vypisujú  poznámky do žiackej knižky, prípadne navrhujú žiakovi zhoršenú známku zo správania či prepadnutie.

     Postoj učiteľa k zdravotne znevýhodnenému dieťaťu výrazne ovplyvňuje postoj žiakov v triede. Deti s problémami obvykle nebývajú v škole učiteľmi prijímané pozitívne, pretože práca s takýmto dieťaťom vyžaduje od učiteľa viac námahy, aj viac času. Podľa tvrdení  mnohých učiteľov základných škôl nemajú čas na to, aby sa v bežnej triede dieťaťom zaoberali a individuálne sa mu venovali.   

     Pani učiteľka Kovalská učí v Základnej škole na Lúčnej ulici vo Vranove nad Topľou, v bežnej triede, 4.A,  a v triede má nového žiaka s diagnózou ADHD. Keďže ku každému svojmu žiakovi pristupuje s láskou, trpezlivosťou a pochopením, deti v jej rukách „kvitnú“ a rozvíjajú sa. Nezľakla sa prijatia Maťka do svojej triedy a prácu s ním vzala ako výzvu, ktorú zvládla na výbornú.

     Jej prístup a metódy práce v škole sú inšpirujúce a jej skúsenosti snáď prispejú k prekonávaniu bariér a predsudkov voči tzv. „problémovým“  deťom aj na ďalších školách:

     „Moje prvé stretnutie s Martinom bolo trochu rozpačité. Prvýkrát som sa stretla s dieťaťom, ktoré malo diagnostikované ADHD. Pravdupovediac, nevedela som, čo ma čaká, a mnoho odvahy mi nepridali ani “zaručené “ správy od “dobrých” ľudí. V súčasnosti, po takmer 10 mesiacoch, môžem povedať, že práca s mojím Martinom je nielen poučná, ale aj zaujímavá.

     Na začiatku školského roka som mala najväčšie obavy z toho, ako Martina príjme kolektív. So svojou triedou som už tri roky, a veľmi dobre poznám niektoré prchké povahy, u ktorých aj najmenší podnet  dokáže vyvolať nečakanú reakciu.

     Počas prvého spoločného dňa v škole sa Martin správal placho, mal minimálny vizuálny kontakt s okolím, hlavu skoro stále sklonenú dole. Jeho odpovede boli strohé. Najviac ho zaujímalo, kedy už pôjde domov, a či ho deti nebudú biť. V triede som ho predstavila ako nášho žiaka, ktorý si na nových spolužiakov zvykne a bude sa medzi nami dobre cítiť. Tieto slová ho povzbudili.  Najväčší problém bol ten, že keď ho niečo napadlo, jednoducho vstal a išiel mi to povedať. Narúšalo to vyučovací proces a deti v triede reagovali trochu podráždene. Zakaždým som vzala Martina za ruku a vrátila sa s ním na miesto. Samozrejme nasledovalo vysvetlenie, že v triede existujú pravidlá, podľa ktorých sa musíme všetci správať. Naučiť Maťa prihlásiť sa nebol problém. Ale vysvetlil si to po svojom a zdvihnutú ruku mal skoro neustále. Jeho argument bol: “ Aby ste ma mohli vyvolať, keď budem chcieť niečo povedať.” Inokedy sa prihlásil a hneď začal hovoriť. Veď sa prihlásil, ako som mu povedala, tak na čo mal ešte čakať? Tieto začiatočné skúsenosti ma priviedli k poznaniu, že v akomkoľvek vysvetlení musím ísť opakovane do podstaty problému, s prihliadnutím na Martinovu osobnosť.

     Cez prestávky sa stávalo, že sa so spolužiakmi dostal do konfliktu. Pri rozhovoroch sme sa naučili, že nie bitkou sa získavajú kamaráti. A tu sme sa znovu posunuli o krôčik vpred. Martinova snaha získať si za každú cenu kamaráta bola počas prvého mesiaca neúspešná. Milo ma však prekvapilo, keď som raz cez prestávku uvidela, ako Maťo podišiel ku spolužiakovi a spýtal sa ho: “Môžeme sa spolu rozprávať?“ V tej chvíli som mala pocit, že sa všetky ľady pohli a Maťo nastúpil na loď s názvom 4. A. Od tejto chvíle to bol náš Martin, ku ktorému deti po hodine pristúpili, či už so snahou pomôcť mu pripraviť si veci na ďalšiu vyučovaciu hodinu, alebo len tak, o niečom sa porozprávať. Tá jeho radosť v očiach, keď sa na mňa pozrel... Dokázal  im byť rovnocenným partnerom, ktorý ich neraz presvedčil o tom, že vie zaujať svojimi názormi a vedomosťami. Napríklad na exkurzii v Planetáriu, kde nedal v diskusii šancu žiakom z Prešova. Vtedy sme boli hrdí, že na všetko vedel odpovedať a živo diskutovať s prednášajúcim náš Martin.

     Pri vyučovacom procese mi bolo jasné, že udržať Maťovu  pozornosť bude ťažké. Preto som  sa snažila odbúrať všetky stresové momenty, ktoré by mali na neho zlý vplyv. Akonáhle  Martin niečo nestíhal (skontrolovať domácu úlohu, napísať poznámky, vyfarbiť obrázok), jednoducho som to urobila za neho s tým, že ďalšiu činnosť už bude  vykonávať spolu s nami. Keď som videla, že jeho pozornosť klesá, dala som mu čas na oddych a relaxáciu. Stalo sa, že ma na to Martin upozornil sám: „Môžem si trochu  oddýchnuť?“ Boli dni, keď som videla, že jeho sústredenosť je veľmi slabá. Preto som si v ten deň dala za úlohu „netrápiť“ ho počas celého vyučovania. Naplno sme pracovali asi 10 minút z každej vyučovacej hodiny. Ostatné deti mali vtedy samostatnú prácu. Na druhý deň sa mu darilo podstatne lepšie.

     Musela som vyšpecifikovať aj úlohy, ktoré mal Martin zvládnuť a prispôsobiť ich. Samozrejme náročnosť úloh sme postupne zvyšovali. Dnes už nie je pre Maťa problém vypracovať písomnú prácu napríklad z prírodovedy alebo vlastivedy (v tom je jeden z najlepších v triede), hoci odpovie na 15-20 otázok niekoľkými slovami. Na hodinách telocviku Martin nepatrí medzi telesne zdatných žiakov. Ale podpora kolektívu pri čiastkových úspechoch ho ženie vpred. Pri preskokoch cez kozu mal Martin strach. Po niekoľkých nácvikoch sa mu to konečne podarilo. Moje slová chvály nestačili zaznieť, lebo ich prerušil spontánny potlesk celej triedy. A to najväčšie prekvapenie ma ešte len čakalo. Raz po rozbehaní na začiatku telesnej výchovy Martin podišiel ku mne, sadol si na moje kolená a chytil ma rukami okolo krku: „Pani učiteľka, ja nevládzem...“ povedal sklesnuto. To bol ten najkrajší darček, ktorý som dostala v deň svojich narodenín. Vtedy som si už bola istá, že Martin s nami zostane navždy. Prajem mu mnoho úspechov a nezabudnuteľných chvíľ v našej triede.

     Ak by bol niekto v takej situácii,  ako ja na začiatku školského roka, odporučila by som mu len toľko: Takéto deti vás naučia mnoho. Vy sa im odvďačte trpezlivosťou a pochopením. Potom poteší, ak prídu na konci vyučovania za vami a poprajú vám pekný zvyšok dňa. Tak ako mne Martin.“

      Vraví sa, že „kde je vôľa, tam je cesta“. Kto chce, hľadá spôsoby, ale kto nechce, hľadá dôvody. Nie všetky deti majú na školách šťastie na takéto pani učiteľky, na ktoré sa ešte i po rokoch s láskou spomína. Deti s ľahkými mozgovými dysfunkciami sú často  tzv. „odborníkmi“ posielané do špeciálnych škôl, kam však nepatria, keďže tieto školy sú zriaďované pre deti postihnuté telesne, mentálne, zrakovo či sluchovo. Nepatria ani do liečebno-výchovných sanatórií, keďže základom, na ktorom takéto dieťa stavia, je jeho rodina. V každodennej príprave dieťaťa do školy je úloha rodiča jednoducho nezastupiteľná.

     Maťkovi rodičia po zistení diagnózy ich syna začali o tomto probléme študovať všetku dostupnú literatúru. Hľadali kontakty na rodičov detí s podobnými problémami.  Za tie 4 roky, čo ich syn chodí do školy, prešli fázami zúfalstva, beznádeje, nepochopenia i osočovania zo strany školy, ale aj okolia. Nakoniec zistili, že je len na nich, na rodičoch, aby svojmu dieťaťu pomohli. Postupne si vypracovali systém domácej prípravy, ktorý ich synovi pomáha. Nedobrovoľne  vystriedali za štyri roky školskej dochádzky štyri školy, kým sa im podarilo nájsť takú, ktorá ich syna  prijala aj s jeho problémami a poskytla mu pomoc. Pani riaditeľka aj triedna učiteľka rodičov ochotne vypočuli, akceptovali Maťka, jeho potreby a rodičia pevne veria, že sú konečne na tej „správnej lodi“.

     Dnes už v internetovej svojpomocnej skupine rodičov detí s ľahkými mozgovými dysfunkciami a špecifickými poruchami učenia  oboznamujú s ich vlastnými poznatkami a skúsenosťami, všeobecnými zásadami a metódami práce s ich synom, ktoré sa im osvedčili:

 Všeobecné zásady

1. Nestrácať nádej, že naša snaha prinesie výsledky, aj keď to ide veľmi pomaly.

2. Dbať na pravidelnosť v príprave na vyučovanie (učiť sa s dieťaťom pravidelne     každý deň, ak je to možné, tak v rovnakom čase).

3. Využívať čo najviac názornosti v učení.

4. Učiť sa s dieťaťom na pokojnom a stále na tom istom mieste, vylúčiť všetky rušivé vplyvy (okno, zvuky, návštevy...). Zistili sme, že naše dieťa rozruší prítomnosť oboch rodičov.

5. Umiestniť na pracovnom mieste len tie pomôcky, ktoré sú pri príprave na vyučovanie nevyhnutné.

6. Urobiť z učenia rituál (podľa toho, ako to dieťaťu vyhovuje, stanovíme presné poradie pri vypracovávaní domácich úloh, pre dieťa nie je nič horšie, ako chaos v učení).

7. Počas učenia robiť s dieťaťom  kratšie prestávky (my sme zistili, že stačia 5 – 10 minútové, dlhšími prestávkami sa dieťa veľmi rozptýli a návrat k učeniu je potom ťažký. Keď sa syn dobre koncentruje, snažíme sa ho v tomto stave udržiavať čo najdlhšie a využijeme to na riešenie náročnejších úloh.

8. Jednotlivé úlohy dieťaťu rozdeliť na menšie celky, ktoré vypracováva samostatne. Každý krok treba skontrolovať, až potom dieťa pokračuje v ďalšej práci. Je to veľmi dôležité, pretože tieto deti často zlyhajú v tom, že si úlohu dôkladne neprečítajú, nepochopia ju, prípadne úlohu začnú riešiť skôr, ako si prečítajú celé zadanie, alebo si ho celé vypočujú.

9. Postupovať rovnako pri precvičovaní už pochopeného učiva, inak je dieťa zmätené (rovnaký zápis úlohy, postup pri násobení a pod.)

10. Dôležitá je vytrvalosť pri učení, dieťa dozrieva a učivo, ktoré sa mu minulý rok zdalo ťažké, tento rok zvláda bez problémov. Všetko chce svoj čas.

11. Veľmi dôležité je dieťa chváliť a povzbudzovať. Tieto deti potrebujú oveľa viac povzbudenia ako ostatné deti. Chválime ich aj za čiastkové úspechy. To, čo sa synovi nedarí, precvičujeme s ním  každý deň 10 – 15 min, kým učivo nezvládne na postačujúcej úrovni.

 

Ako pomôcť  pri čítaní, osvojovaní si gramatiky, písaní a rátaní?

- Pri učení nám pomáha kartičkový systém.

- Pri nácviku čítania slabík sme využili metódu zakrývania, t.j. na papier sme napísali slabiku, jedno písmeno sme zakryli, striedavo sme zakrývali a odkrývali písmená, až vznikla slabika. Snažili sme sa syna viesť k tomu, aby prvé písmeno čítal čo najdlhšie, a postupne pridal druhé písmenko, „ťahali sme medík“,  a tak mu slabika vznikla bez väčších problémov.

- Pri nácviku čítania sme využili kartičky so slabikami, ktoré sme spájali do slov. Kartičky sme rozložili po stole a syn skladal nové slová. Všetky slová, ktoré správne prečítal, sme odkladali na kôpku, až kým nezostal stôl prázdny. Čítanie sa takto stalo pre neho zábavné a už v druhom polroku prvého ročníka dokázal s našou pomocou čítať knihy.

- Dôležité je čítať kratšie zaujímavé texty, začínali sme knihami určenými pre malé deti. Pri čítaní dlhších textov niektoré časti prečítame za dieťa.

- Pri učení sa spamäti je dôležité, aby malo dieťaťa dostatok času. Najlepšie je, ak si môže básničku zopakovať aspoň dva dni po sebe. Potom si ju už veľmi dobre zapamätá.

- Na písanie sú veľmi dôležité správne písacie potreby - pero, ceruzka, farbičky, voskovky, štetce - s trojhranným úchopom.

- Syna učíme pracovať s učebnicou. Napríklad pri nácviku vybraných slov sme mu umožnili v domácej príprave používať učebnicu a tabuľku vybraných slov.  Kedykoľvek si nebol istý, mohol použiť tabuľku. Neskôr mu už pomohol len pohľad na tabuľku. Vybrané slová pravidelne opakujeme, pričom využívame cvičenia, kde i, y len dopisuje.

- Pri písaní, vzhľadom na synovu dysgrafiu, využívame predpísané texty veľmi často, dopĺňa len to, čo je dôležité, takto sa môže lepšie sústrediť  na jav, ktorý práve precvičujeme.

- Pri nácviku diktovaného textu sme dlho zápasili s tým, že syn písal všetky slová vo vete spolu. Začali sme preto s nácvikom viet s 2 až 3 slovami. Najprv mal len spočítať slová vo vete, ktorú počul. Keď dobre zvládol túto fázu, pokračovali sme s písaním.  Pred napísaním vety najprv povedal, koľko slov má veta, a potom vetu napísal. Keď urobil chybu, spoločne sme vetu opravili. Na konci druhého ročníka už dokázal  oddeliť slová a začal rozlišovať aj predložky.

- Keďže náš syn má problémy so sluchovým vnímaním, dĺžne v texte zvýrazňujeme, diktujeme až prehnane dlho.

- Vzhľadom na to, že syn má problémy s udržaním pozornosti a tempa pri písaní, diktujeme mu max. 4 – 5 viet, pričom tempo diktovania prispôsobujeme tomu, aby jeho písmo bolo čitateľné. Pri rýchlom diktovaní začal vynechávať písmenká, niekedy aj celé slová. Najviac chýb robil v posledných vetách.

- Pri písaní využívame farebné perá. Pri každom „i, y“, sa pri písaní zastavil a doplnil ho farebným perom. Tak získal čas, aby nad gramatikou porozmýšľal.

- Pomocné čiary sme používali dovtedy, kým ich náš syn potreboval. Spočiatku sme mu ťahali aj okraje červenou farbou, aby pri písaní neprechádzal na druhú stranu.

- V matematike sa nám tiež osvedčil kartičkový systém. Vyrobili sme kartičky 5x8 cm s príkladmi na násobenie a delenie. Keď syn pochopil, čo to násobenie a delenie je, začali sme nácvik s kartičkami. Urobili sme si malú súťaž. Kartičky s príkladmi, ktoré zvládol, sme ukladali na kôpku, tie, ktoré nevedel vyrátať,  vrátil späť. Takto sa mu deň čo deň darilo získať kartičky rýchlejšie. Tento spôsob bol pre neho zábavný.

- Na matematiku využívame štvorčekový zošit, je  výborný pri počítaní príkladov pod seba.

- V geometrii je dôležitá veľká pracovná plocha, preto pri precvičovaní používame veľký papier.

 

Orientácia v texte

- Pri orientácii v texte sme pri čítaní synovi pomáhali prejsť prstom na nový riadok. Trvalo to dosť dlho. Niekedy si pomáhal aj pravítkom alebo papierom. Čítacie okienko sa nám pri nácviku čítania neosvedčilo. Syn mal veľké problémy v škole, keď čítali druhé deti. Chce to len čas. Teraz, vo štvrtom ročníku, má tieto problémy len vtedy, keď je už veľmi unavený.

- Zošity sme sa snažili  farebne odlíšiť, aby vedel, na aký predmet ktorý zošit má.

- Dlho sme zápasili s tým, aby vyhľadal stranu, kde s učivom v škole skončili. Chce to len čas, veľa trpezlivosti  a vytrvalosti. Dieťa netreba zbytočne stresovať, treba mu jednoducho pomôcť a podať pomocnú ruku.

     Je  veľmi ľahké tešiť sa z detí, ktoré sú „dobré“ a spolupracujú. Ale keď sa nesprávajú tak, ako od nich očakávame a ich nevhodné správanie vytvára napätie a „dusno“, to už také ľahké nie je. Mať rád svoje dieťa znamená vychovávať ho, naučiť ho mať radosť z práce, naučiť ho aj láske k iným ľuďom. Potrebné je sústrediť sa na to hlavné: duševné zdravie dieťaťa, jeho sebaúcta, sebadôvera, pozitívne sebaprijatie.

     Veľmi dôležité pre rodiča je udržať si humorný nadhľad, aby  sa pri riešení problémov, ktorých je mnoho, „nezbláznil“. Nadežda Verecká, súkromná psychologička s mnohoročnou praxou, odporúča skočiť si na kanapu s mokrou handrou na čele. „Zvykajte si: tam sa môžete ocitnúť počas školskej dochádzky svojho dieťaťa ešte viackrát. A zhlboka dýchajte a uvoľňujte svaly... Musíte byť svojmu dieťaťu oporou, ktorá po každej školskej frustrácii (a že ich býva...) dokáže ísť svojmu dieťaťu príkladom: vždy znova sa zdvihnúť z kanapy, zahodiť tú mokrú handru a ísť  do toho zas.“

 

PhDr. Renáta Zőrklerová

kontakt: zorkler@centrum.sk

 

ČIERNY PETER  -  Predajňa špecialnych učebných pomôcok