Aby sme ich lepšie chápali

ADHD a ADD nemožno považovať za "chorobu", ktorá sa dá vyliečiť. Dieťa so syndrómom ADD a ADHD, podobne ako dieťa s poruchami učenia, z tejto poruchy "nevyrastie", aj keď sa jednotlivé prejavy jeho správania počas dospievania menia. Najväčšiu úlohu v tom, čo tieto deti dosiahnu, nakoľko budú v živote úspešné a ako budú samy seba vnímať, zohrávame my, dospelí, ktorí významným spôsobom vstupujeme do ich života. Len my ich môžeme viesť k tomu, aby si čo najlepšie usporiadali život, aby sa dokázali vyrovnať s frustráciou a svoje slabé stránky vedeli vyvážiť svojím nadaním. A my im tiež môžeme pomôcť spoznať, v čom tkvie ich sila (pretože tieto deti bývajú často v inej oblasti nadané),  pomôcť im vybudovať zdravé sebavedomie. Z mnohých detí so syndrómom ADD a ADHD vyrástli veľmi úspešní ľudia. Naučili sa využívať svoje silné stránky, svoju tvorivosť a osvojili si "zručnosti potrebné na prežitie". Na druhej strane je veľa tých, ktoré takto úspešné neboli. Medzi syndrómom ADHD a neschopnosťou uplatniť sa v spoločnosti existuje úzka súvislosť. Nezanedbateľný podiel jedincov, ktorí v škole prepadajú a ktorí, keď vyjdú zo školy, majú problémy v zamestnaní a krízy v medziľudských vzťahoch, tých, ktorí sa dostanú do väzenia alebo dokonca spáchajú samovraždu, predstavujú ľudia, ktorí v detstve trpeli touto poruchou. Prečo? Nemali to šťastie, že by okolie túto ich poruchu včas rozpoznalo a dokázalo pre ne zabezpečiť zodpovedný prístup a vhodnú odbornú starostlivosť. Potvrdzujú to aj  slová adolescentov a dospelých so syndrómom ADD a ADHD, ktorí neradi spomínajú na detstvo, najmä pre bolestné zážitky a trvalú frustráciu v škole. Mnohí zažili roky neúspechov a ťažkej depresie.

Keď odlišnosť stúpi do rodiny 

Odlišnosť. Ak sa v myšlienkach vrátim do obdobia pred Andreovým narodením, z odlišnosti som mala strach. Strach z toho, že nebudem vedieť zvládať situácie, na ktoré som nebola pripravená. Keď som zistila, že čakám Andreu, hneď som pocítila, že tu niečo nie je v poriadku. Výsledky bežných klinických vyšetrení upútali našu pozornosť. Čo robiť? Napriek tomu, že moje náboženstvo mi kládlo jasné pravidlá, ja som si nebola vôbec istá. Bol to môj manžel, ktorý mi do myšlienok vniesol jasno. Povedal mi bez váhania, že by nikdy nepotratil dieťa Downa. A jeho rozhodnutie neprichádzalo „zhora“, prichádzalo z vnútra. Dal mi lekciu, lekciu o živote. Rozhodnutie bolo urobené. Ale môj strach pokračoval počas celej tehotnosti. Iracionálny strach z toho, že porodím príšeru. Pôrod. Taká pekná udalosť, ale ja, budem mať odvahu otvoriť oči a pozrieť sa na moje dieťa?

Andrea bol prekrásny. Nikdy nezabudnem na jeho tváričku na mojich prsiach a ani na pokojný pohľad môjho manžela, sediaceho pri nás. Andrea vstúpil do našej rodiny.

Teraz sa s odstupom desiatich rokov znova zamýšľam nad tým, ako toto špeciálne dieťa zmenilo našu rodinu a nielen to. Dnes sa veľmi diskutuje o význame a používaní slova odlišnosť. Mnohí ho  neprijímajú. Hľadajú si menej „urážlivé“ alternatívy. Mne to nevadí. Iste že s Andreom je to odlišné. Ale odlišné neznamená ani lepšie, ani horšie. Často sú odlišné stratégie, prostriedky, ktoré treba použiť pri vzájomnej komunikácii s ním. Odlišné sú očakávania. O ničom netreba pochybovať. Andrea napríklad chodí po schodoch hore a dolu s ťažkosťami, napriek tomu jedného dňa žiadal, že chce jazdiť na korčuliach. Korčule? Váhali sme. Neprešiel ani rok a už sa zúčastnil okresného kola celoštátnych pretekov a bol vybratý do kola krajského!

Počas týchto rokov sa moja životná filozofia zmenila. Nebolo to jednoduché. Isteže nechýbali chvíle horkosti, skleslosti, hnevu. Spomínam si, keď Andrea chodil do parku hrať sa s rovesníkmi... počula som deti, ako hovorili: „Andrea nevie skákať, Andrea nevie počítať, Andrea nevie, koľko má rokov, ja som silnejší, než on, ja bežím rýchlejšie“. Cítila som, že vybuchnem od hnevu, oči ma pálili. Aj Luka, náš starší syn trpel, nevedel reagovať, rozprával mi bezmocne o svojej bolesti. Ale ako je to možné, rozmýšľala som, že deti môžu byť také kruté. Jedného dňa jeden chlapec z našej štvrte slávil narodeniny. Andrea nebol pozvaný. Nič na tom nie je,  nie je možné pozvať všetkých. On však strávil celé popoludnie prilepený na bránu toho domu, kde pozvaní prichádzali a odchádzali a odkiaľ sa ozýval detský krik. Ale ako môžu byť takí bezcitní, myslela som si. Cítila som sa bezmocná a ešte raz ma zachvátil dusivý hnev.

Ako plynie čas si uvedomujem, že veci nie sú také jednoduché, ako sa zdajú. Uvedomila som si,  že v nás, ktorí žijeme s Andreom, sa vyvinula odlišná citlivosť. Nie je to však ľahké pre tých, ktorí nie sú pripravení oslobodiť sa od etikiet, stereotypov, predsudkov. Je ľahké dať sebe alebo iným etikety, avšak potom iba so skúsenosti sa tomu naučíme naozaj. S Andreom sme spoznali nádherných ľudí, ktorí nám dali veľa, prekonajúc váhavosť, hanbu, nevedomosť. Prežili sme aj mnohé sklamania od tých, ktorí tieto prekážky nechceli prekonať. Nevadí, aj z porážok sa učíme.

 Ľutovať je  ľahké, akceptovať nie!

Z talianskeho originálu 
Edi Cecchini: „Quando la diversita entra in famiglia“
preložila Eva Kovárová, 29. 9. 2004