Občianske združenie PreDys

Úvodná stránka
Na predošlú stránku
Občianske združenie PreDys
Definícia ADHD
Obraz ĽMD
Hyperaktívne deti
Psychický a sociálny vývoj
Čo pomáha a škodí deťom
Aby sme ich lepšie chápali
Poruchy učenia
Príčiny
Prečo deti neprospievajú?
Zaujímavé publikácie
Podpora rodičom a učiteľom
Aj také veci sa stávajú ...
 

Anketa:

    

Kontakt:
 predys@centrum.sk
Počet návštev:


 


Učebnice - mučebnice

          „Mami, čo je to blaží?“,pýta sa ma syn prvák pri čítaní zo šlabikára,a musíme prerušiť čítanie a vysvetľovať, čo to asi je,keď „sloboda mi srdce blaží“.Syn sa síce uspokojí s vysvetlením, a pokračujeme v čítaní,no keď sme na konci básničky:“...Sloboda je krásna vec,ľudské srdce blaží. Každý si ju nad šperky i nad zlato váži...“komentuje to slovami: “Ja tomu aj tak nerozumiem,načo nám tam dávajú takéto veci...“ A v duchu s ním súhlasím. Listujem si prvácky šlabikár autorky Nemčíkovej už druhý krát/prvý syn má už 12 rokov / ,a nachádzam tam texty,nad ktorými sa naozaj treba zamyslieť: básnička „Štefánik“: „Mali sme my vtáka, šírym nebom lietal, zlatú niesol slobodienku, horko zaplakal...“Pripomína mi to tak trochu moje školské roky, keď sme sa učili „...vždy ked siedmy november,ukazuje kalendár,   v našich srdciach teplo je, sťaby začala sa jar...“ Čo sa vlastne prváci potrebujú naučiť? Potrebujú vedieť zvládať čítanie, alebo byť pri tom zároveň i vlastencami? Zdá sa mi ako matke,i ako psychologičke, že na malú prvácku hlavičku je to trochu priveľa naraz. Akoby autori šlabikára zabudli na to, kto denne chytá do ruky túto dôležitú knižku. Veď deti sa prostredníctvom šlabikára majú naučiť čítať,to je predsa samozrejmosť.Zdravý rozum mi hovorí,že dieťa sa skôr naučí čítať na texte,ktorý je preň príťažlivý a najmä je mu „srdcu blízky“,musí byť zaujímavý. Vysvetľovanie významu rôznych slov je pri čítaní značným zdržaním,odvádza pozornosť dieťaťa od čítania a najmä,kým objasníme význam toho-ktorého slova,prejde nejaký čas a dieťa zabudne,o čom vlastne bola reč.Podobne je to aj na hodinách čítania-deti sa pýtajú na význam slov,ktoré nepoznajú a hodina,už i tak nabitá metodikou predpísaným učivom,sa zdržiava.Neviem,či so mnou budú súhlasiť i ostatní rodičia a odborníci,mne sa však texty o vlastenectve a slobode v prváckom šlabikári zdajú príliš vzdialené záujmom 6 ročných detí.Myslím si,že výchova k vlastenectvu a láske k rodnému jazyku by mala ísť najmä s čerpaním vzorového správania od dospelých a pokiaľ má byť zaradená do učebných osnov,patrí až do vyšších ročníkov.Pri koncepcii prváckeho šlabikára sa akosi pozabudlo na fakt,čo vlastne táto knižka sleduje:prvoradé by malo byť naučiť dieťa čítať!

     Oceňujem myšlienku postupného spájania písmen do slabík a postupného spájania slabík do slov.Na konci šlabikára je veľmi pekne vysvetlený spôsob práce s ním,aj princípy,na akom je postavený.Celý princíp je však narušený neprimeranosťou textov,z ktorých sú viaceré vlastenecky zamerané,obsahujú výrazy,ktoré sa už v dnešnom jazyku nepoužívanú-výrazy ako napr.“sem sa,sem...“ Nejde len o pár textov,ktoré som uviedla na ukážku ,takýchto textov je v šlabikári neúrekom.Napr.básnička „Štefánik“, z ktorej som čerpala ukážku, vyššie uvedenú,bola pôvodne v tretiackej učebnici slovenského jazyka. Bežne sa stretávame s výrazmi,ako „vlasť“, “sloboda“ a podobne. V žiadnom prípade nechcem zbagatelizovať význam týchto slov,rovnako si nemyslím,že by ich deti nemali poznať,ich množstvo sa mi však na prvácky šlabikár jednoducho vidí neprimerané.Pojmy sú to pre malého školáka ťažko pochopiteľné,abstraktné a veku neprimerané.Z poznatkov vývinovej psychológie predsa vieme,že takéto dieťa ešte myslí konkrétne, názorne a abstraktné myslenie, a teda i pojmy sú mu vzdialené.Pripomína mi to situáciu,asi ako keby matka chcela naučiť chodiť 6 mesačné dieťa-chce sa urýchliť niečo,čo vo vyššom veku príde bez námahy a prirodzene.

     Za čo už ale možno šlabikár nemôže, je tempo, akým prváci napredujú.Pri tempe dve nové písmenká za týždeň,najmä na začiatku,si dieťa nestíha upevňovať naučený materiál a narúšajú sa základné princípy učenia: naučené najprv upevniť, a potom prejsť k dalšiemu novému.Som si vedomá toho,že aj vo vyšších ročníkoch je tento problém,avšak kde už by sa malo postupovať trpezlivejšie,ako pri prvých základoch čítania a písania,ktoré dieťa bude potrebovať celý život? V praxi psychologičky sa v posledných rokoch stále častejšie stretávam s deťmi, ktoré trpia poruchami učenia a nie som si celkom istá,či samotný výukový systém nenesie na tom časť viny. Deti nestíhajú opakovať  nové učivo,nestíhajú si upevniť už prvé základy dostatočným precvičením a na takýto „nepevný“ základ sa potom stavia ďalšie učivo. Mnohé deti prídu do mojej ambulancie s  tým,že čítajú domácu úlohu niekoľko krát-8 až 10 krát,čo už samo osebe stráca účel-opakovaním sa dieťa text naučí naspamäť a prestáva ho čítať,čiže si neprecvičuje čítanie ale memorovanie spamäti.K tomu pristupuje fakt,že sa nájdu triedy,kde deťom nie je dovolené text slabikovať nahlas,preslabikovať si to musia potichu a prečítať až plynule celé slovo.Vytvára sa tak tzv.“duplicitné čítanie“, ktoré vzniká ako zlozvyk pri samotnom osvojovaní čítania a veľmi ťažko sa odstraňuje.Tempo takéhoto čítania sa logicky len veľmi ťažko,alebo vôbec ,nevyrovná plynulému čítaniu,ani vo vyšších ročníkoch-tu sa potom skôr problém prehlbuje.Keď sa k týmto faktom pridá skutočnosť, že dieťa zamestnaných rodičov si precvičuje čítanie a často si aj píše úlohy až popoludní po príchode domov,kedy je už i viac ako 5 hodín,vidíme nie práve príjemnú situáciu tak prváčika,ako rodiča.Podotýkam,že ja ako rodič s týmto problém nemám,nakoľko syn mi chodí do školy,kde vychádzajú v ústrety naozaj vzorovo a úlohy si píšu v družine krajšie ako doma.Vychádzam skôr zo situácie detí,ktoré sa ku mne dostávajú ako malí klienti s nejakým problémom.V dnešnej dobe sú rodičia často tak pracovne vyťažení,že v priebehu pracovného týždňa sa ich kontakt s dieťaťom obmedzí len na zvládanie školských povinností a neostáva čas na voľnočasové aktivity,ktoré by mnohí radi stíhali.Dieťa si však píše úlohy a učí sa až v čase,kedy je už unavené a malo by skôr oddychovať.    

 

Pripájam i stanovisko skúsenej pani učiteľky-„prváčky“:

      „Pozitívne hodnotím vhodné striedanie samohlások a spoluhlások na začiatku šlabikára.Hneď sa nám dajú vytvárať prvé slabiky a potom i slová.Takisto je dobre myslená zdokonalená analyticko-syntetická metóda nácviku čítania a doplnená grafickými symbolmi.Ich výhodou je,že analýza a syntéza slova sú v jednom riadku.Postup plynule na seba nadväzuje a deti sa ho rýchlo a ľahko naučia-aj preto,že pre porozumenie najdôležitejšie slovká+ /plus/ a = /rovná sa/,poznajú z matematiky.

     Nedostatkom šlabikára /Nemčíková/ je výber básní,viet i slov.Niektoré sú neprimerané veku dieťaťa,zložité,ba až nevhodné/básne:Vánok,Divé husi,Mamkino náručie,Štefánik,Ty rodná zem moja.../Hlavne v týchto básňach sú použité prirovnania,metafory,ktoré sú pre 6 – 7 ročné deti náročné.Vďaka tejto skutočnosti stihneme s deťmi na hodine oveľa menej práce.Nenaučíme sa čítať text,čí báseň,bez pochopenia významu slov.Preto najprv deťom vysvetlím neznáme slová a to názorne i verbálne,potom celé básnické obrazy.I tak to nie je deťom vždy úplne jasné,preto musíme používať príklady na vysvetlenie z oblastí deťom blízkych.Ostáva nám tak menej času na samotný nácvik čítania i na písanie.O prečítanonm texte sa rozprávame vždy.Ale je rozdiel sa s nimi rozprávať o veciach a javoch,ktoré sú im blízke,a o veciach abstraktných,veku neprimeraných,s ktorými sa aj tak stretnú vo vyšších ročníkoch/napr.báseň Štefánik/.“

     Spomínam si na naše „staré časy“.Náš šlabikár vyzeral podstatne jednoduchšie.Mali sme tzv.Živú abecedu.Napriek tomu,že vládol hlboký socializmus,autori týchto učebníc mali toľko rozumu,že v prváckom šlabikári sme nenašli veľa texto o VOSR,alebo o Víťaznom februári...Tieto poznatky sme začali „nasávať“ až vo vyšších ročníkoch.Pokiaľ si pamätám,nebolo nutné stíhať hneď v prvom ročníku ani menej používané písmenká,ako „x“ alebo „Q“, viac sa precvičovalo

a tempo v čítaní,ani v matematike,nebolo ani zďaleka také rýchle.Napriek tomu sme tu,máme vzdelanie a zvládame nároky tempa dnešnej doby...Nemám pocit,že sme niečo zameškali tým,že spôsob,akým nás učili čítať a písať bol menej vedecky prepracovaný. A najmä: nič sme nezmeškali tým, že sme v prvom ročníku nevedeli vysvetliť pre nás abstraktné pojmy, ako „vlastenectvo“ ,  "materčina“ a podobne.

     Svoj príspevok som napísala,aby som upozornila na problém,s ktorým sa stretávajú iste mnohí rodičia školopovinných detí,a to nie len prvákov.Je všeobecne známe,že učebnice pre deti sú písané pre nich neprimeraným,ťažko pochopiteľným spôsobom.Bola by som rada,keby sa na túto tému  rozvinula diskusia zo strany  rodičov detí,ako aj učiteľov a iných odborníkov.Snáď i toto je jeden zo spôsobov,ako primäť odborníkov-autorov učebníc a metodík,k  tomu,aby sa pred schvaľovaním a  zavedením učebnice do praxe,zamysleli aj nad tým,či vytvorili učebnicu pre dieťa príťažlivú, zaujímavú, a najmä prístupnú. Či učebnica zohľadňuje to,kto ju bude denne čítať,učiť sa z nej, a aké má reálne možnosti.Či dieťa,keď vezme do ruky učebnicu,nájde množstvo ťažko pochopiteľných výrazov,alebo ho bude lákať niečo,čo je preň príťažlivé,a uspokojí jeho zvedavosť a hlad po nových poznatkoch.Uvedomujem si náročnosť práce pri zostavovaní učebníc a metodík,uvedomujem si však aj to,že tak deťom,ako aj učiteľom a rodičom,mnohé z nich zbytočne komplikujú život .Že i toto je jedna z oblastí školstva,kde zatiaľ chýba „zdravý rozum“,spolu s uplatnením poznatkov vývinovej psychológie.

Optimisticky však dúfam,že tento stav nie je trvalý a nezmeniteľný.

PhDr. Renáta Melicheríková
klinická psychologička

Použitá literatúra:

(1)     Hammill, D.D.: On defining learning disabilities:an emerging consensus. Journal of Learning Disabilities, 1990, 23, s. 74-84.
(2)    
Masaryk, T.G.: O škole a vzdělání. Praha, SPN 1990.
(3)    
Pokorná, Věra: Teorie a náprava vývojových porúch učení a chování. Portál 2001. 333 s.(4)     Selikowitz, Mark: Dyslexie a jiné poruchy učení. Praha, Grada Publishing 2000. 136 s.
(5)    
Serfontein, Gordon: Potíže dětí s učením a chováním. Praha, Portál 1999. 49 s.
(6)     Schenk-Danzinger, L.: Legastenie. Zebral-funktionelle Interpretation. Diagnose    und Therapie. München-Basel:Ernst Reinhardt Verlag 1991.
(7)     Sindelar, B.: Teilleistungsschwächen. Wien: Eigenverlag Dr. B. Sindelar 1994.
(7) Zelinková, Olga: Pedagogická diagnostika a individuální vzdelávací program. Praha, Portál 2001. 207 s.
(8)    
Zelinková, Olga: Poruchy učení. Praha, Portál 1994. 196 s.
(9)    
Poruchy učení v matematice a možnosti jejich náprav. Brno, Paido.

 

ČIERNY PETER  -  Predajňa špecialnych učebných pomôcok